Moje prvé stretnutie s nemeckou dogou, bolo stretnutie s nádherným velikánskym psom u MVDr. Gabriela Drabiščáka z ch.s. z Tuliho dvora. Vždy, keď som išiel okolo, stál som tam a pozoroval tú impozantnosť a nádheru tohto dokonalého tvora. Nakoľko sme boli dobrí priatelia, nemal som problém zájsť k nemu a čo to sa dozvedieť o nem.dogách.
Gabriel sa o psoch rozprával rád a so zanietením. To som bol už jednoznačne rozhodnutý, keď psa, tak nem.dogu. Ostalo už len odkiaľ a za koľko. Na tu dobu pes s p.p bol pre mňa nedosiahnuteľna méta. Nuž som zháňal, naháňal, pýtal sa až som zohnal sučku harlekinku 5 a pol ročnú, trocha zúboženú, ale pre mňa nádhernú a cenovo dostupnú. Sučka sa volala Oxana a od prvej chvíle sme si totálne sadli, neboli sme pán a pes, boli sme my. Sprevádzala ma všade, kde sa dalo so psom ísť. Až keď som ju mal dlhšie začal som zisťovať, že toto plemeno nie je len nádherné, ale aj veľmi múdre, nežné a citlivé. Bol som v siedmom nebi, mal som vlastnú dogu.
Neprešiel ani rok a prišiel za mnou kamarád s tým, že si zadovážil nem.dogu, má rok je veľká a oni v byte majú málo miesta, ak by som chcel je moja, ak nie dá ju utratiť. Rozhodnuté bolo hneď, bol som majiteľom dvoch sučiek harlekinky Oxany a čiernej Cindy. To som ešte netušil, že behom dvoch rokov budem majiteľom dvoch psov harlekina Ezopa a plášťového psa Dana, ktorí mali skončiť v útulku, no nakoniec skončili u mňa. Údajne to boli ťažkozvládnuteľné psy, ale mne to prišlo, že to bolo asi zlým prístupom bývalých majiteľov. S touto svorkou som prežíval tie najkrajšie chvíle, až také krásne, že som pozabudol na to, že aj pes stárne a zomiera. Prvá ma opustila Oxana, bola najstaršia, vtedy to so mnou riadne zamávalo a strašne dlho mi chýbala.
Ale život ide ďalej a mne ostali ešte tri psy, ktoré mi vyplňali prázdno po Oxanke. Keď už som tu stratu ako tak prekonal prišiel čas a zomrel Dan. Ani nie po pol roku zomrel nevysvetliteľne Ezop. Ostala mi už len sučka Cindy a keďže bola už len sama vytvorili sme si až neuveriteľný vzťah. A v tedy to prišlo, ako blesk z jasného neba zápal ľadvín a k tomu ešte ďalšie nemoci a ja som ostal bez jediného psa. Bolo rozhodnuté - už nikdy žiadného psa. Nechcel som znovu zažiť stratu tak verného psieho kamaráta.
Lenže prešiel asi rok a ja aj napriek tomu, že som si myslel že mám všetko, čo k šťastiu potrebujem, dobrú a chápavú manželku, dvoch krásnych synov a krásne rodinné zázemie zistil som, že mi niečo chýba. Na dvore bolo ticho v dome bol poriadok a koterce zývali prázdnotou. Došlo mi to, chýbal mi pes. Tak som si zadovážil šteniatko nem. ovčiaka sučku Bessy. Ani jej nebol súdený dlhý život. Na jednej prechádzke sa nakazila od chorej líšky.
Polemiku chovať, alebo nechovať vyriešil za mňa môj dobrý kamarád už spominaný p.Drabiščák a to tak, že mi zo svojho vrhu daroval nádhernú sučku ARKU Z Tuliho dvora. Môj prvý pes s p.p. Ako správny chovateľ ma dotiahol na prvú výstavu psov v mojom živote, zasvätil ma do tajov riadeného chovu a naviedol ma prihlásiť sa do klubu chovateľov dog na Slovensku, ale aj v Čechách. Jemu patrí vďaka za to, že naďalej chovám toto nádherné plemeno a je mi nápomocný v každom smere a to v každú hodinu. V mojich očiach je to dogár s veľkým srdcom a velkým,, D ".